Prehľad najvýznamnejších štúdií odôvodňujúcich užívanie výživových doplnkov
Jednotlivé štúdie si navzájom neodporujú, ale naopak sa dopĺňajú. Rozdiely medzi nimi pramenia z rôznych profesných skúseností a pohľadov ich predstaviteľov.
1. Nedostatok živín v ľudskom potravinovom reťazci (Human food chain nutrient deficiency)
Téza
- Vplyvom sústavného vyťažovania poľnohospodárskej pôdy rastlinnou produkciou je pôda značne ochudobnená o minerálne prvky, ktoré potom chýbajú v koncových produktoch rastlinnej výroby a z nich spracovávaných potravinách.
- Vzhľadom na geologický vývoj jednotlivých území a biotopov, ktoré sa v nich formovali, obsahuje pôda týchto území spontánne veľmi nevyvážené zastúpenie minerálnych prvkov s tým, že je v jednotlivých lokalitách určitých prvkov nadbytok a v iných nápadný nedostatok.
- V dôsledku dlhodobého používania syntetických hnojív a lokálneho prebytku priemyslových emisií prišlo v poľnohospodárskej pôde k početným chemickým reakciám, v dôsledku ktorých sa biogénne chemické formy minerálnych prvkov zmenili na biologicky neužitočné formy alebo priamo toxíny. Dusičnany v hnojivách navyše degradujú karotény a iné ďalšie živiny.
Komentár
Táto doktrína sa vyvíjala od roku 1921 v USA a je sústavne doplňovaná novými znalosťami v celosvetovom meradle až do dnešnej doby. Je najvšeobecnejšie uznávanou doktrínou vo vzťahu k užívaniu výživových doplnkov. Pracuje s ňou spojený výbor expertov Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) a Svetovej organizácie pre výživu (FAO).
Hlavní predstavitelia doktríny
Henry A. Schroeder, Walt Mertz
Živiny, ktoré je žiadúce doplňovať
- V stredoeurópskom priestore je v pôde nízke množstvo minerálnych látok všeobecne, s výnimkou sodíka, vápnika, medi, olova a kadmia. Všetky ostatné stopové prvky je nutné doplňovať.
- V stredoeurópskom priestore je v pôde nedostatok organických zlúčenín jódu, bóru, horčíka, zinku a selénu, ktoré je žiadúce doplňovať.
- V stredoeurópskom priestore je v pôde prebytok dusičnanov a fosfátov, ktorých negatívny dopad na zdravie je nutné kompenzovať užívaním antioxidantov.
2. Nedostatok živín v potravinách v dôsledku veľkovýrobných postupov pri spracovávaní potravín (Depletion of nutrients by food industries)
Téza
Primárny záujem veľkovýroby potravinárskych produktov je zameraný na trvanlivosť výrobkov. Toto je možné dosiahnuť spracovávaním surovín pri vysokých teplotách a pridávaním konzervačných látok. Vysoké teploty mnohé živiny chemicky degradujú a pridané konzervačné látky významne menia prirodzený pomer medzi hlavnými živinami. Veľký dôraz sa rovnako kladie aj na chuťovú stránku výrobku, preto sa do väčšiny pridáva veľké množstvo soli, rafinovaného cukru a ďalších potenciálne škodlivých látok.
Komentár
Táto doktrína sa vyvíjala od roku 1950 v USA a je natrvalo platná. Štátne orgány väčšiny krajín sa snažia normami regulovať technológie veľkovýroby tak, aby konečné výrobky nemohli ohrozovať zdravie populácie nevhodným zložením živín (podvýživou). Veľkovýrobcovia potravín ale neustále vyvíjajú nové technologické postupy na úpravu výrobkov a legislatívne aj kontrolné mechanizmy štátu nestačia s vývojom držať krok.
Hlavní predstavitelia doktríny
Ronald Williams, Lewis Wickenden
Živiny, ktoré je žiadúce doplňovať
Veľkovýrobné postupy ničia v potravinách primárne živiny rozpustné vo vode ako všetky vitamíny rady B, vitamín C, zlúčeniny síry, zinku, selénu a fosforu a mnohé bioflavonoidy. Tieto živiny je vhodné doplňovať.
3. Teória starnutia v dôsledku voľných radikálov (Free radical theory of aging)
Téza
Kyslík, dusík a rada ich zlúčenín obsahujú nepárové častice – voľné radikály, ktoré spontánne vyvolávajú oxidáciu živých tkanív a týmto ich poškodzujú až do štádia ich nefunkčnosti. Každý živý organizmus, teda aj ľudské telo, má obranný antioxidačný systém, ktorý aktivitu voľných radikálov blokuje. Pribúdajúcim vekom a vplyvom vonkajších činiteľov sa však oslabí natoľko, že aktivite voľných radikálov nedokáže účinne vzdorovať. Voľné radikály sú úplne preukázateľne hnacou silou všetkých závažných ochorení a v nemálo prípadoch aj ich prvotnou príčinou. Nedostatočnú efektivitu antioxidačného systému ukazuje veličina nazývaná oxidačný stres. Dá sa dokázať rôznymi laboratórnymi testami.
Komentár
Táto teória sa rodila od roku 1935 v USA, vedecky bola dopracovaná a publikovaná v roku 1966. Všeobecne bola v lekárskych kruhoch prijatá až po roku 1990. Na jej doplňovaní a upresňovaní doposiaľ vedci celého sveta stále pracujú. V popredí bádateľského záujmu je štúdium jednotlivých antioxidantov a ich schopnosť posilňovať telesný antioxidačný systém a znižovať oxidačný stres.
Hlavní predstavitelia doktríny
Denham Harman, Lester Packer, Bruce Ames
Živiny, ktoré je žiadúce doplňovať
Účinne posilniť telesný antioxidačný systém je možné iba užívaním viacerých druhov antioxidantov, pretože každý jednodruhový antioxidant má podľa svojej chemickej povahy obmedzenie pôsobiť len v určitých tkanivách. K najdôležitejším antioxidantom patria: kyselina alfa lipoová, koenzým Q10, vitamíny C a E, lykopén, resveratrol, proanthocyadiníny, EGCG, pycnogenol, MSM a ginkgo biloba.
4. Ortomolekulárna medicína (Othomolecular Medicine)
Téza
Ľudský organizmus disponuje veľmi dômyselným systémom samoliečby a samoopravy. Tieto procesy prebiehajú na molekulárnej úrovni. Pokiaľ sa objaví porucha alebo ochorenie, znamená to, že sa telu nedostali alebo nedostávajú určité konkrétne živiny, ktorých účasť na samoliečebných procesoch je nutná. Tieto živiny musia byť z hľadiska stavby molekúl prírodného pôvodu.
Komentár
Koncepciu ortomolekulárnej medicíny vytvorili kanadskí psychiatri Abram Hoffer a Humphrey Osmond v roku 1957, keď zistili, že niektoré duševné poruchy sú zapríčinené nerovnováhou biolátok v mozgu, ktorú je možné úspešne kompenzovať suplementáciou a tým chorého zbaviť problému.
Táto koncepcia zaujala L.C.Paulinga, ktorý ju rozviedol do všeobecnej roviny liečby a vďaka svojmu menu o ňu vyvolal záujem medzi lekármi v širokom medzinárodnom meradle. Ortomolekulárna medicína sa v lekárskom prostredí nerozšírila, lebo kladie veľmi vysoké nároky na odbornosť lekárov a používa zložité a nákladné diagnostické postupy. Silná základňa je len v USA a Nemecku.
Hlavní predstavitelia doktríny
Abram Hoffer, Linus Carl Pauling, Carl Curt Pfeiffer
Živiny, ktoré je žiadúce doplňovať
Výber výživových doplnkov stravy a ich dávkovanie určuje odborný lekár na základe biochemických testov klienta. Radu výživových doplnkov je možné podľa tohto učenia užívať aj bez konzultácie s lekárom. Konkrétne sa jedná o DL-PA, prípravky na posilnenie imunity a antioxidanty.
5. Neuroendokrinná teória starnutia (Neuroendocrine theory of aging)
Téza
Starnutie je spôsobené postupnou stratou citlivosti jednotlivých bunkových receptorov k hormonálnym príkazom, čím dochádza k narušeniu spätnej väzby na neurohormonálne riadenie životných pochodov, spojené s početnými zmenami látkovej premeny.
Z klinického pohľadu dochádza k znižovaniu tvorby a aktivity rady dôležitých hormónov a ďalších látok. Keď aktivita kľúčových hormónov prekročí krajnú hranicu, nastáva smrť.
Komentár
Túto teóriu vypracoval ruský gerontológ Vladimir Dilman pred rokom 1970. Zverejnil ju po svojej imigráciu do USA v roku 1988, kde si získala veľkú pozornosť medzi významnými lekármi.
Hlavní predstavitelia doktríny
Vladimir Dilman, Ward Dean
Živiny, ktoré je žiadúce dopĺňať
Prioritou v doplňovaní sú kľúčové prohormóny a hormóny – pregnenolon, skvalen, DHEA a melatonín – ktorých hladina v tele trvale klesá, ďalej živiny, ktoré zvyšujú citlivosť receptorov k hormonálnym príkazom - resveratrol, forskolín, biguanídy a kyselina gymnemová, a napokon živiny, ktoré telo s postupujúcim vekom nedokáže účelovo spracovať a využiť – vitamíny radu B, tryptofán, taurín, atď.
6. Medicína proti starnutiu (Anti-aging Medicine)
Téza
S postupujúcim vekom v tele viazne produkcia a aktivita celej rady biogénnych látok, predovšetkým hormónov. Klinické štúdie a liečebná prax dokázali, že suplementáciou týchto látok, hlavne hormónov, je možné proces starnutia spomaliť, rovnako ako oddialiť nástup degeneratívnych ochorení, ktoré sprevádzajú starnutie.
Komentár
Teóriu a pracovné postupy tejto medicínskej špecializácie začali uvádzať do života americkí lekári do roku 1989. Od roku 2000 má tento odbor priaznivcov medzi špičkovými lekármi vo väčšine krajín sveta. Teoretické zázemie má v mnohom spoločné aj s neuroendokrinnou štúdiou starnutia. Vedľa užívania výživových doplnkov kladie veľký dôraz aj na telesné cvičenie(posilňovanie). Hlavní predstavitelia doktríny Ronald Klatz, William Regelson, Ward Dean
Živiny, ktoré je žiadúce doplňovať
V odbore medicíny proti starnutiu sa lekár uplatňuje ako konzultant, ktorý svoje odporúčania opiera o biochemické testy klienta. To platí hlavne u osôb, u ktorých sa objavili zdravotné poruchy súvisiace s vekom. Väčšinou sa doplňujú rovnaké živiny aké sú odporúčané neuroendokrinnou teóriou, zvláštny dôraz je ale kladený na arginín, ornitín, ich zmesi a analógy. Lekári môžu klientom predpísať priamo užívanie rastového hormónu, jeho suplementácie môžu zásadným spôsobom zlepšiť väčšinu fyziologických procesov.
7. Doktrína klinickej výživy (Clinical nutrition)
Téza
Výživa hrá rozhodujúcu úlohu pri prevencii vzniku chronických degeneratívnych ochorení. V prípadoch, kde sa dokáže prítomnosť konkrétneho ochorenia, nie je možné normálnou stravou ochorenie ovplyvniť, ale je nutné živiny cielene doplňovať. Suplementáciu určitých živín je potrebné voliť aj vtedy, keď je známe, že lieky, ktoré užíva postihnutý, znižujú obsah týchto živín. Zvláštny význam má klinická výživa hlavne v takých prípadoch ochorení, na ktoré nie sú dostupné lieky, napr. fenylketonúria, celiakia a mnohé ďalšie.
Komentár
Úvahy o význame klinickej výživy sa datujú od 90. rokov minulého storočia, ale ako špecializovaný a rešpektovaný odbor sa klinická výživa začína uplatňovať až v tomto storočí. Vychádza z vedy o výžive, ktorá bola ako samostatný vedecký odbor oficiálne schválená v roku 1941 v USA.
Hlavní predstavitelia doktríny
Ronald Klatz, William Regelson, Ward Dean
Živiny, ktoré je žiadúce doplňovať
Klinická výživa doteraz nemá spracovanú všeobecnú metodológiu, ani dostatočnú oporu v legislatívnych normách. Väčšinou sa používa len vo vybraných liečebných zariadeniach. Napriek názvu je klinická výživa vo väčšine prípadov na zodpovednosti laikov. Vysoké percento osôb stredného a vyššieho veku užíva dlhodobo lieky, ktoré zabraňujú vstrebávaniu alebo využitiu konkrétnych živín, čo má za následok vznik druhotných zdravotných problémov.
Napríklad lieky určené na zníženie hladiny cholesterolu v krvi alebo k liečbe rakoviny podstatne znižujú telesnú zásobu koenzýmu Q10, čo vedie k celkovému oslabeniu organizmu. Veľké množstvo liekov rôznych kategórií likviduje telesnú zásobu vitamínu D, ktorý má dôležitú funkciu pri obnove kostnej hmoty, krvotvorbe a imunite. Podobných prípadov je množstvo. Informácie o tom, ktorý liek degraduje ktoré živiny, je možné nájsť v príbalových letákoch, ale veľa krát táto informácia chýba a je potrebné si ju vyhľadať.
Jedným z významných tém klinickej výživy je aj boj s obezitou.